Nigéria mojimi očami – Tam, kde sa hovorí jazykom Igbo 🔔

Než vás vezmem do Awky a Nawgu, je potrebné vysvetliť jednu vec. 

Čo je vlastne Igbo Land? 

Igbo Land je kultúrne a historické označenie pre oblasť juhovýchodnej Nigérie, kde tradične žije etnikum Igbo. Nie je to oficiálny štát ani administratívny celok. Je to región identity.

Geograficky zahŕňa predovšetkým štáty Anambra, Enugu, Ebonyi, Imo a Abia. Práve tu sa hovorí jazykom Igbo, tu majú rodiny svoje pôvodné domy a tu sa stále silno dodržiavajú tradície, ktoré formujú celý život, od narodenia až po smrť.

Pre Igbo muža nie je pôvod len informácia v rodnom liste. Je to záväzok – a pre Igbo rodinu nie je dom len stavba. Je to miesto návratu.

A práve sem vás dnes beriem.

Na juhovýchod Nigérie.
Na miesta, ktoré nie sú turistickou atrakciou, ale osobným príbehom.
Do kraja, kde jazyk nie je len rečou, ale spôsobom myslenia. 

Juhovýchod Nigérie nie je len región. Je to miesto pôvodu. Miesto, kam sa vraciate bez ohľadu na to, kde žijete.

Tu sa hovorí jazykom Igbo.
A tu sa ctia tradície, ktoré sú pre Európana niekedy ťažko pochopiteľné. 

Dom ako povinnosť 

V kultúre Igbo má muž jedno zásadné pravidlo - musí mať dom vo svojej rodnej dedine.

Nezáleží na tom, či žije tridsať rokov v Lagose, Londýne alebo Prahe. Nezáleží na tom, kde si vybudoval kariéru.

Jeho miesto je tam, odkiaľ pochádza.

Tradične sa muži pochovávajú pri svojom dome v rodnej dedine. S miernou nadsázkou sa hovorí, že ak muž dom nemá, jeho telo skončí v buši. Ja som sa tomu smiala. Môj muž nie.

Myslel to úplne vážne.

A práve vtedy som si uvedomila, že "mať dom doma" nie je otázka majetku. Je to otázka identity, úcty k predkom a istoty, že aj po smrti viete, kam patríte. 

Awka - náš druhý (tretí?) domov 

Naším druhým domovom je Awka, hlavné mesto štátu Anambra State. Máme tu dom so záhradou. Dobre… skôr s dláždenou záhradou. Je to však miesto, ku ktorému máme hlboký citový vzťah. To je to miesto, kde som niekedy v roku 2016 skákala od nadšenia na základovej doske, že budeme mať konečne svoj "Home, sweet home".

Je len dvadsať minút autom od Nawgu, kde žijú starí rodičia našich detí a kde starý otec zastáva tradičnú rolu miestneho kráľa.

V Awke cítiť mestský život, hoci nie tak chaotický ako v Lagose. Vonkajšie trhy, malé obchody, ale aj veľké supermarkety. Tie sú drahšie, a preto menej navštevované. Nájdete tam Snickers, Twix, Persil, Budvar aj majonézu Hellmann's, ktorá však chutí úplne inak ako u nás. Možno viac konzervantov, aby prežila neznesiteľné horúčavy. V každom prípade sa s tou slovenskou nedá porovnať.

Realita je však iná, než sa môže zdať z fotografií. Keď tam sme, máme ozbrojenú ochranku. Nielenže ju platíte, ale musíte jej zabezpečiť aj jedlo a zázemie. Na to slúži takzvaný BQ - Boy's Quarters. Malý domček za hlavnou budovou. Kuchynka, kúpeľňa, izba, klimatizácia. Vo veľkých mestách je to luxus, v menších mestách a dedinách takmer štandardná súčasť domu.
Je to iný svet. A zároveň náš. 

Nawgu - miesto, kde sa všetci poznajú 

Nawgu má inú energiu.

Malé trhovisko. Pár obchodíkov s obmedzeným, často sa opakujúcim sortimentom. Kostoly. Menšie školy. Ľudia, ktorí sa poznajú menom aj príbehom.

Tu cítite komunitu v jej najčistejšej podobe. 

Abakaliki - iná opatrnosť 

Abakaliki - hlavné mesto štátu Ebonyi, kde sa hovorí špecifickým dialektom Igbo - Ebonyi Igbo. Je vnímané ako menej bezpečné než Anambra. Nejde o konkrétne miesto na mape, skôr o povesť a skúsenosti ľudí.

Manžel tu nikdy nechcel vychádzať po zotmení. Viac kontroloval, či je auto zamknuté. Viac sa obzeral okolo seba.

Juhovýchod nie je homogénny. Každý štát má inú atmosféru, inú úroveň bezpečnosti, inú realitu. 

Otec Ofuluozor a prvá cesta do Calabaru 

V roku 2009 nás manželov strýko z matkinej strany, otec Ofuluozor, vzal prvýkrát do Calabaru.

Hlavného mesta nádherného Cross River State, ktorý sa vyznačuje ešte zelenšou a úrodnejšou prírodou než Anambra či Ebonyi. Geograficky už nejde o oblasť Igbo ako Anambra alebo Ebonyi. Cross River má vlastné etniká a kultúrne špecifiká, čo je cítiť už na ceste z Abakaliki do Calabaru. Hlavným jazykom je tu Efik, no úradným jazykom, ako v celej Nigérii, je angličtina.

Kňaz. Láskavý človek. Vždy, keď ho vidím, plačem 😀 Nie nahlas, ale slzy sa mi tlačia do očí. Nevídame sa často a väčšinou tak rýchlo, ako sa objaví, tak aj zmizne.

V tom čase bol už 25 rokov riaditeľom chlapčenskej školy St Augustine's Seminary College.

Najskôr sme prespali priamo v škole v Abakaliki. Skromná izba. Malá posteľ. Boli sme traja - John mal tri roky. Museli sme dať matrac na zem. Okná netesnili, mali sklenené žalúzie, cez ktoré prejde takmer čokoľvek. A aj prešlo. Prerastený hmyz z krásnej, ale divokej prírody za múrmi školy.

Potom nás vzal "na výlet". Do Calabaru.

Cesta trvá približne päť hodín a niektoré úseky pripomínajú tankodrom. Išli sme dvoma autami. Otec si vzal svoj staručký Peugeot a my sme išli za ním.

Do mesta sme prišli deň po skončení Calabar festivalu. Nečakané ticho. Pokoj. A mesto, z ktorého história strieka na všetky strany.

Navštívili sme aj múzeum otroctva. Prvýkrát vtedy. Druhýkrát v roku 2018, keď sme sa vrátili už s dvoma chlapcami - pribudol nám Christian. 

Drill Ranch - dotyk divokej prírody 

V Calabare je miesto nazývané Drill Ranch (Pandrillus). Projekt, ktorý dlhodobo vedú Američania a ktorý zachraňuje šimpanzy a ďalšie primáty, ktorých rodičov zabili pytliaci.

Malému Johnovi dovolili pohladkať si trojmesačné mláďa šimpanza, ktoré viselo na chrbte ošetrovateľa. Taký moment si zapamätáte navždy a nám zostali aj fotografie.

Ak máte dostatok financií, môžete sa s nimi vydať aj na túru do hôr pri hranici s Kamerunom, kde je možné pozorovať gorily vo voľnej prírode.

Nigéria je obrovská. A za tie roky sme precestovali oveľa viac miest, než by som dokázala vypísať do jedného článku.

Boli tu ďalšie mestá. Ďalšie dediny. Ďalšie cesty, ktoré neboli vždy pohodlné, ale vždy boli skutočné - Ojoto, Onitsha, Ogidi, Asaba, Enugu, Amawbia, Warri, Benin City a ďalšie.

Ale práve Anambra, Awka, Nawgu, Abakaliki a Calabar sú pre mňa miestami, ktoré nesú osobnú stopu.

Juhovýchod Nigérie ma naučil úcte k tradícii. K predkom. K pochopeniu, že niektoré veci nie sú otázkou voľby, ale identity.

A aj keď žijeme medzi dvoma kontinentmi, niektoré miesta zostávajú v človeku navždy.